JAROSLAV PČOLA je zakladateľom a výkonným riaditeľom stavebnej spoločnosti REINTER z Humenného. Na trhu pôsobí už takmer dve desaťročia a poskytuje komplexné služby v oblasti projekcie a výstavby občianskych a priemyselných objektov, rodinných domov a obnovy bytových domov. S pánom Pčolom sme hovorili o jeho podnikateľskom príbehu, zásadách vedenia stavebnej firmy a osobných i profesionálnych cieľoch do budúcna. Rozprával sa s ním MARCEL PAVLÍK.
Aká bola cesta k vášmu podnikaniu a vlastnej firme?
Na začiatku by sa možno patrilo povedať, že som si nikdy nepredstavoval, že budem podnikať. Pochádzam z piatich súrodencov a môj otec bol stavbár, celý život zamestnaný v Chemkostave.
Za socializmu sa chodilo na takzvané „fušky“ – môj otec bol každú sobotu preč, či už murovať alebo omietať, a spoločne sme pracovali aj na rodinných domoch pre bratov, keďže všetci moji bratia sú odo mňa starší. Otec ma ako najmladšieho ku všetkému učil a tak som sa stal zručný v omietaní, obkladaní a iných činnostiach, ktoré k tomuto remeslu patria, aj keď som vyštudoval gymnázium.
Po skončení vysokej školy som sa zamestnal na poľnohospodárskom družstve v Snine, ako vedúci stavebnej skupiny, čo bola zaujímavá práca, ale keďže som chcel venovať viac času synovi, ktorému sa darilo v mládežníckom šachu, začal som učiť na osobitnom učilišti. V tom čase som dokonca uvažoval, že sa budem živiť ako profesionálny šachový tréner! Hoci šach trénujem dodnes, som rád, že som sa vtedy tej myšlienky vzdal a teraz, po rokoch podnikania, môžem prevádzkovať šachovú školu a úspešný šachový klub, ale ako záľubu.
Finančná situácia rodiny nebola v tom čase celkom taká, akú sme si predstavovali, lebo sme žili v rodinnom dome a ten si vyžadoval isté investície, tak som zmenil zamestnanie a začal pracovať na Bytovom družstve v Snine. Aj počas učiteľskej či kancelárskej práce som si však chodil privyrábať manuálnou prácou ako murár či obkladač.
Na jednej z týchto „fušiek“ som sa zoznámil s podnikateľom, ktorému sa moja práca zapáčila a keď zistil, že som dokonca inžinier, spýtal sa ma, či by som nechcel viesť rekonštrukciu, ktorú plánuje realizovať. Takáto ponuka bola pre mňa výzvou: išlo o väčší objekt v centre Humenného, kde by som viedol skupinu ľudí a realizoval sa v odbore, ktorý ovládam. Na bytovom družstve som v tom čase robil energetika, čo nebola úplne práca pre mňa, a tak som opäť zmenil zamestnanie. Dalo by sa teda povedať, že predtým, než som začal podnikať, som bol vlastne taký fluktuant. Stavba, ktorú som úspešne zrealizoval mi však ukázala smer, jej riadenie ma bavilo. Po skončení zákazky mi však môj zamestnávateľ už podobnú prácu ponúknuť nevedel, lebo jeho firma nebola stavebná a toto bol len ojedinelý projekt. Dostal som možnosť pracovať na poste šéfa kamenárstva, ale keď som si predstavil, že sa budem každý deň stretávať s ľuďmi, ktorých nemôžem vítať s úsmevom na tvári, nemohol som takúto ponuku prijať. (Úsmev.) Hlboko si vážim každú prácu, ale seba by som si pri nej predstaviť asi nevedel.
V tej chvíli som si uvedomil, že som už vystriedal pomerne veľa zamestnaní a povedal som si, že to skúsim na vlastnú päsť. Tak som si obliekol montérky a šiel po prvýkrát rekonštruovať ako živnostník byt známemu, ktorý si ma objednal. Vtedy, v roku 1997, sa moje podnikanie začalo rozvíjať.
Čomu všetkému sa vaša firma venuje dnes?
Škála projektov, ktoré realizujeme, je veľmi široká. Pravdepodobne to nie je štandardné, ale nakoľko som ja sám nikdy vo veľkej stavebnej firme nepracoval, príde mi ťažko posúdiť, čo je štandardom. Mojim prvým zákazníkom som vždy po ukončení diela hovoril, že ak by sa im na stavbe v budúcnosti čokoľvek pokazilo alebo by mali ďalšie práce, ktoré potrebujú zrealizovať, nech neváhajú volať, ja hneď nastúpim. A skutočne, veľké množstvo zákazníkov sa neskôr ozvalo, niektorí s drobnosťami, iní s väčším projektom, ale zásada bola, že keď je niekto raz zapísaný ako zákazník našej firmy, pomoc mu neodmietneme.
Situácia je napokon taká, že v súčasnosti realizujeme široké spektrum projektov od bytov, rodinných domov cez nemocnice až po veľké supermarkety. Je pravda, že tieto zákazky si vyžadujú ďalší a ďalší personál, takže máme veľa majstrov a „parťákov“ – zodpovedných ľudí, ktorí vyrazia na stavbu a urobia svoju robotu. V sezóne, za ktorú považujeme obdobie od marca do decembra, zvyčajne pracujeme aj na tridsiatich zákazkách naraz. Takýto objem prác treba veľmi dobre zvládnuť, manažérsky aj logisticky, aby každá zákazka dopadla dobre. Bez ohľadu na to, či je to veľká stavba, alebo je potrebné stálemu zákazníkovi vymaľovať byt.

Akým spôsobom oslovujete a udržiavate svojich zákazníkov?
Verím, že ak človek pracuje kvalitne a svedomite, získa veľmi efektívnu formu propagácie a to ústny marketing. Na začiatku to bolo tak, že sme jednému susedovi urobili bytové jadro, druhá suseda sa dopočula o tom, že to bolo dobré a chcela ho tiež. To isté platilo pri rodinných domoch – keď sme niekomu postavili rodinný dom, prišiel za nami jeho brat, sused, známy… Priznám sa, že veľa priamej reklamy a propagácie nerobíme. Možno aj preto nemáme neplatičov (Úsmev.), lebo ľudia, ktorí nám chcú dať zákazku, sú skutočne presvedčení o tom, že ju chcú dať práve nám. Vyberú si nás na základe našej práce a známosti, nie na základe anonymnej reklamy.
Raz som sa už stretol aj so zákazníkom, ktorí si vyberal medzi rôznymi stavebnými firmami. Veľmi veselo mi oznámil, že sme už tridsiata firma, s ktorou sa stretáva. Mne pripadalo nezvyčajné, že si nebol schopný vybrať z tých dvadsiatich deviatich predošlých firiem a pravdou je, že som sa veľmi nesnažil túto zákazku získať. V tom človeku bola zakorenená hlboká nedôvera a hrozili tam obrovské problémy. Na druhej strane sa nám stáva, že zákazník má viacero ponúk, ale povie mi, že by bol veľmi rád, keby sme to vyhrali my. To je pre nás znamením, že nás chce a my sa mu pokúsime vyjsť mu čo najlepšie v ústrety, samozrejme so zreteľom na naše výpočty a ekonomiku. Máme množstvo zákazníkov, ktorí boli ochotní si o niečo priplatiť oproti ostatným cenovým ponukám a napriek tomu prejavili na konci spokojnosť. Keď zákazník prehlási, že je rád, že sme mu realizovali stavbu a že jeho výber bol správny, je to pre mňa najväčšou odmenou.
Doteraz som hovoril o zákazníkoch, ktorí rekonštruovali byt alebo stavali dom – pracovali na objekte, ktorý chceli súkromne využívať. Pri firemných zákazkách zase platí to, že pokiaľ pracujeme s firmou, ktorá sa rozvíja, tak sme radi, že jej rozvoj podporujeme stavbou prevádzok, ambulancií alebo predajní a oni podporujú náš rozvoj tým, že nám dávajú prácu. Táto vzájomná synergia je veľmi vďačná a pomáha obom stranám. Snažíme sa, aby boli zákazníci vždy stopercentne spokojní: pri veľkých zákazníkoch je nemožné, aby nastal nejaký problém z našej strany, lebo si uvedomujeme, že ich môžeme veľmi ľahko stratiť.
Čo by ste radi odkázali našim čitateľom?
Predpokladám, že čitatelia stránky Úspešní manažéri sú z veľkej časti ľudia, ktorí sami zobrali svoj osud do vlastných rúk. Myslím si, že keď toto človek raz spraví, najväčší krok už má za sebou a v podstate už ani nepotrebuje, aby mu niekto niečo odkazoval či radil. Má už vlastnú hlavu, vlastný názor a bez ohľadu na akékoľvek slová sa vie rozhodnúť ísť svojou cestou. Možno by som otázku položil inak: čo pomohlo mne? Priznám sa, že veľa mi dali určité údaje povedané na školeniach pána Ladislava Pavlíka v HCA Slovakia. Pomôžu vám odpovedať na jednoduché otázky jednoduchým spôsobom a môžu urýchliť rast firmy rádovo v rokoch, a to celkom určite. To je moja rada: študujte a učte sa. Keď už si človek raz povedal, že ide na to a začne podnikať, znamená to, že ho práca baví a má jasný cieľ. Ale myslím si, že neštudovať, nevzdelávať sa a nehľadať nové riešenia by bola veľká škoda.
Na záver by som tiež rád povedal, že veľmi fandím každému človeku, ktorý prevzal zodpovednosť a založil si firmu, a obzvlášť fandím rodinným firmám. V takýchto spoločnostiach naozaj cítiť, že niekomu patria a vždy sa poteším, keď vstúpim do firmy, kde je vidieť, že majiteľ dbá naozaj o každý detail. Starajte sa o zákazníkov, venujte sa zamestnancom, robte veci svedomito a čestne a neexistuje spôsob, akým by vás mohol úspech minúť.
Foto: Ladislav Pavlík