Jozef Kúdeľa: Staviame bezproblémové stavby

Odkiaľ pochádzate a aká bola vaša cesta k vášmu povolaniu?

Som tak trochu netypický stavbár. Nepochádzam zo stavbárskej rodiny, takže nemám stavbárske korene. Pochádzam z dediny a nie som mestský typ človeka, a hoci som stavbár, mám ukončené gymnázium a na žiadnu stavebnú odbornú strednú školu som nechodil. Pôvodne som chcel byť pilot a študovať v Košiciach na leteckej fakulte. Mojím prvým zámerom bolo byť vojak z povolania a lietať na stíhačke. Na leteckú vysokú školu ma nakoniec nezobrali, lebo hoci sa hovorilo, že berú všetkých, prijímali hlavne ľudí z vojenských gymnázií. Preto som potom začal študovať na stavebnej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, a hoci som po prvom ročníku ešte raz skúsil ísť študovať za pilota, nakoniec to nevyšlo a odvtedy sa venujem iba stavebníctvu.

To, že som skončil pri stavebníctve, som najprv neplánoval. V rodine som v podstate jediný čistý stavbár, hoci bratranec tiež študoval stavbárčinu, ale z ekonomického hľadiska. Veľmi ma bavila technika, prírodné vedy a tá tvorivosť, ktorá je v stavebníctve, ma rýchlo chytila – až tak, že občas mám problém baviť sa s druhými na inú tému. (Smiech.) To tvorenie, geometria a možnosti, ktoré nám poskytuje priestor, ma chytili za srdce. Líham si do postele a vstávam s tým, čo by sa kde dalo urobiť, zmeniť, pristaviť alebo ovplyvniť. Na vysokej škole som mal kamarátov statikov, s ktorými dodnes často pracujem, a smiali sme sa, že keď sme šli po meste, obzerali sme sa nielen za dievčatami, ale aj za budovami. Ja som zvykol vymýšľať, čo by sa na nich ešte dalo urobiť, kým kamaráti statici mi hovorili, aby som sa pozrel na tie sily a prepojenia. Napriek tomu, že sám som mal na vysokej škole niekoľko semestrov statiky, díval som sa na budovu ako na dielo, kým oni sa na to pozerali ako na súhru vzájomného pôsobenia rôznych síl. Aj preto sú pre mňa statici úplne fascinujúci – majú na veci úžasný pohľad, dobre spolu vychádzame a vždy sa vieme dohodnúť na tom, aké veci sa dajú postaviť a aké už nie. Často nás musia držať pri zemi, aby sme nenavrhli niečo, čo sa nedá vystužiť. (Úsmev.)

V roku 1997, keď som skončil vysokú školu, som najprv pracoval ako projektant v jednej súkromnej firme. Keď som nakreslil svoj prvý domček a ten sa aj zrealizoval, veľmi mi to zdvihlo sebavedomie. Človek si tak uvedomí, že niečo vie, že tvorí a niečo po ňom zostáva. Pracoval som tam necelé dva roky a potom som šiel pracovať do veľkej strojárskej firmy v Tlmačoch, kde som opäť dva roky robil na konštrukčnom oddelení. Prácu v tejto firme som skončil preto, lebo tam nebola veľká šanca ďalšieho postupu. Na začiatku mi bolo sľúbené, že postupne budem môcť ovplyvňovať vývoj týchto kotlov a ďalších technológií, ale keďže som zostal len klasickým konštruktérom, ktorého prácou bolo spočítavať skrutky, zvary, matky a šrófiky, čo sa človek naučí za pol roka a potom to, v úvodzovkách, iba opakuje, nebolo to ono. Samozrejme, netvrdím, že je to také jednoduché, ako to na prvý pohľad vyzerá a nechcem túto prácu dehonestovať, ale nebolo v nej nič tvorivé, čo ma v architektúre zaujímalo a bavilo.

Tak som šiel podnikať, v roku 2000 som si založil živnosť a v rámci nej som začal najprv sám projektovať. Kreslil som domčeky aj veľké domy, rekonštrukcie a novostavby, garáže aj ploty, jednoducho čokoľvek, čo prišlo. Neskôr sa ku mne postupne pridali ďalší projektanti, čoraz viac sa kreslilo, zväčšovali sme sa, pribudla k nám ďalšia kancelária a v roku 2004 nastal zlom, lebo sme po prvýkrát pristúpili k realizácii. A vtedy som popri živnosti založil JK projekt ako spoločnosť s ručením obmedzeným.

Na začiatku sa len projektovalo a na stavby ma volali iba ako pracovný dozor, keď bolo potrebné vysvetliť nejaké detaily z projektov. Ale situácia sa vyvinula tak, že som cez mojich zamestnancov alebo živnostníkov, ktorí robili pre mňa, začal pokladať strechy na rodinné domy. Nakreslili sme novostavbu a rekonštrukciu domu, a hneď sme k tomu dodali strechu, aby zákazníci nemuseli komunikovať s viacerými firmami. Po čase sa nás ľudia začali pýtať, či by sme im nevedeli spraviť aj podkrovie, vymurovať vence a omietnuť budovu. Rozšírili sme sa teda o murárov a ďalšie pridružené profesie. Nakoniec sa objem prác stále zväčšoval a zväčšoval, až kým sme nezačali robiť celé domy.

Ako vo vašom odvetví oslovujete nových zákazníkov?

Veľká väčšina zákaziek, ktoré máme, je z vlastnej práce. Snažíme sa zákazníkovi dodať dielo čo najlepšie, najkrajšie a najkvalitnejšie, ako sa dá, aj keď všetci hovoria, že my stavbári sme špecifickí a že stavba je vždy zložitá vec. Je pravda, že my stavbári v sebe naozaj máme niečo iné, ale keď sa človek snaží slúžiť zákazníkovi zo všetkých svojich síl, niekde sa mu to vráti. Potenciálni zákazníci vidia naše novostavby a pýtajú sa našich zákazníkov, kto to pre nich staval, vidia naše autá a vedia, že poskytujeme komplexné služby.

Vo väčšine prípadov to býva tak, že keď chce nejaký nový zákazník stavať, nájde si nejakú architektonickú kanceláriu, ktorá mu urobí projekt, a potom si musí nájsť stavebnú firmu a zabezpečiť, aby medzi sebou komunikovali, alebo ide rovno do stavebnej firmy a tá mu odporučí nejakého architekta. Môže to byť dobrý spôsob, veď sami sme takto po dlhé roky operovali, ale nie vždy sme do detailu vedeli, aké kvalitné boli naše partnerské firmy. Keď sa u nás zákazník posadí dnes, dáme mu všetko. Keď niečo urobíme kvalitne, vie nás sám pochváliť, a keď niečo pokazíme, takisto vie, za kým má ísť, aby to bolo napravené. Nemusí komunikovať s desiatimi ľuďmi, ale stačí mu jedno telefónne číslo a hneď vie, čo sa deje. Snažíme sa to nejakým spôsobom vždy vylepšovať a vylaďovať.

Čo by ste odporúčali zákazníkom pri výbere stavebnej firmy?

Pokiaľ by som niečo chcel stavať ako zákazník, pravdepodobne by som sa obrátil na firmu, ktorá mi vie zabezpečiť komplexný prístup. Takých firiem je veľmi málo. Ak je človek komunikatívny, vie behať po úradoch a vyzná sa, mnohé veci si vie vybaviť sám. Mali sme zákazníkov, ktorým stačilo, že sme im urobili projekt a všetko ostatné chceli riešiť sami, po týždni ale prišli za mnou, unavení a spotení, lebo na to nemali nervy, minuli dni dovolenky a nič nevybavili. Neviem si celkom predstaviť, že by si niekto vybavoval nejakú multifunkčnú budovu sám.

Keď máme hotovú projekciu a inžiniering, ktorú firmu si vybrať na realizáciu? Tu by som opäť volil komplexný prístup – partnera, ktorý by vedel celú stavbu zabezpečiť ako generálny dodávateľ. Dôležitá je aj serióznosť, aby tam neboli nezrovnalosti a práce navyše – nadpočty v hodnote ďalších dvadsaťtisíc. Alebo, keď má zákazník čas, môže si vybrať rozličné firmy, ale potom by sa mal určite uistiť o tom, že bude chodiť na stavbu a kontrolovať ich. Je to opäť o tom, koľko si človek na seba vezme.

Aké sú vaše hlavné podnikateľské zásady?

Vždy sa snažím byť čestný voči klientovi a naopak. Nechcem to formulovať tak, že ak sa niečo nepáči nám na klientovi, alebo klientovi na nás, treba si to povedať okamžite do tváre, ale veci treba riešiť hneď, okamžite a priamo na mieste. Nie je dobré riešiť problémy systémom „ale ja som si myslel“, dodatočne alebo s odkladom, lebo to vedie do budúcna k obrovským ťažkostiam. Párkrát som to už zažil a nebolo to príjemné. Na druhej strane, keď budeme jeden voči druhému otvorení, práca bude prebiehať dobre. Pokojne sa môže stať, že sme niečo nepochopili, že sme niečo urobili zle, že zákazník si myslel niečo iné alebo sám nevedel, čo chce, ale jedine komunikáciou, skorou a dobrou komunikáciou, sa to dá vyriešiť. Preto sa o zákazníkov treba starať a ja osobne sa vždy snažím, aby som bol pre nich dostupný. Čestnosť, komunikácia a integrita v tom, na čom sme sa dohodli, sú cestou k úspechu.

Čo by ste radi odporučili našim čitateľom?

To prvé, čo mi napadne, je slovo vzdelávanie. Je pravda, že život je úplne najlepšia škola, i keď drahá a ťažká, ale ako som hovoril, čím viac toho mám za sebou, tým viac zisťujem, čo všetko ešte neviem. Často prídu aj zákazníci s takým nápadom, ktorý by mi nikdy ani nenapadol, ale keď sa človek na to pozrie ako na výzvu a niečo sa o tom naučí, zistí, že je možné to technicky zrealizovať. Treba kráčať s dobou, aj keď sa to nie vždy dá, lebo vývoj dnes ide veľmi rýchlo. Od nás stavbárov a projektantov dnešné technológie vyžadujú oveľa menej času a práce a keď ich nemáme, plytváme. Nehovorím o tom, že by sa domy kreslili a stavali sami, ale treba im to čo najviac uľahčiť.