Marián Kapusta: Zo Spiša na Floridu

MARIÁN KAPUSTA (*1970) je zakladateľom spoločností ROVA, Plechprofil a SIPOG (Slovak Investment and Production Group). Rodák z Odorína a nominant na víťaza ceny Podnikateľ roka Ernst&Young roku 2007 za najkrajší podnikateľský príbeh sa s nami podelil o svoje bohaté skúsenosti z oblasti zakladania a vedenia firmy, obchodu, výberu ľudí a internacionálnej expanzie. V roku 2008 svoje firmy predal a dnes žije s manželkou a štyrmi synmi na Floride. Rozprával sa s ním LADISLAV PAVLÍK.

Existuje nejaká hlavná zásada, ktorou ste sa pri podnikaní neprestajne riadili?

Od začiatku bolo mojou filozofiou udržiavať vysokú etiku a čestnosť nielen medzi mojimi zamestnancami, ale aj odberateľmi. Z prvej desiatky našich najväčších klientov som dokonca každý rok vyhodil dvoch až troch zákazníkov, lebo ich platobná disciplína alebo iné správanie neboli úplne korektné. Viete, keď máte takýchto problémových zákazníkov, nikdy sa vám to nevyplatí, nech už by vám prinášali akokoľvek veľa peňazí. Naopak, keď takýchto ľudí pošlete ku konkurencii a urobíte to dvakrát za rok, verte mi, že konkurentom pripravíte ťažké časy. (Smiech.)

Keď hovoríme o výbere ľudí, mnohým majiteľom sa stáva, že po začatí podnikania naberú prvých desať zamestnancov a potom sa „zaseknú“ a prestanú rásť. Ako túto „magickú hranicu“ prelomiť?

U mňa osobne prišiel tento moment pri pätnástich zamestnancoch. Vtedy som toho mal naozaj dosť a uvažoval som nad tým, či to podnikanie naozaj má cenu, keď človek celý čas len pracuje a nemá čas na rodinu ani na veci, ktoré má rád. Zmena pravdepodobne začala tým, že som uznal, že aj ostatní ľudia dokážu robiť dobrú robotu – a niekedy dokonca lepšiu, ako ja. Jediný dôvod, prečo šéf neodovzdá robotu svojim ľuďom, je ten, že neverí, že by ju mohli urobiť dobre. Nájdite v sebe tú odvahu niečo niekomu zveriť, lebo uriadiť viac ako pätnásť ľudí vrátane operatívy, problémov s peniazmi, zamestnancami, rodinou a osobným životom sa jednoducho nedá. Chybou šéfov je, že aj keď niekoho prijmú, prijmú ho na post, kde iba vykonáva prácu, t.j. zodpovednosť a rozhodovacie právo si prenechávajú pre seba. Zvoľte si zo svojho tímu pár ľudí, ktorí sú kľúčoví, komunikujte výhradne s nimi a hneď to budete mať ľahšie, lebo namiesto pätnástich budete musieť riadiť troch.

Odporúčate skôr najať profesionála, alebo „vychovávať“ vlastného človeka?

Ja osobne som mnohokrát zobral zamestnanca, ktorý predtým pracoval na vysokých postoch v nadnárodných firmách. Nikdy sa mi to neosvedčilo. Ani jediný raz! Určite je lepšie vychovávať vlastných ľudí. Ľudia, ktorí boli čerstvo po škole, sa mi odvďačili stotisíckrát lepšie. Akýkoľvek zamestnanec, ktorý už má svoje zvyky a zabehnuté koľaje, sa už nepreučí. Mladí ľudia na seba zakaždým zarobili. A mám ešte jednu skúsenosť: 90% ľudí robí niečo iné, než čo študovali. Netuším, prečo potom ľudia považujú tie tituly za také dôležité, keďže prax je tak veľmi odlišná.

Ako zabezpečiť ziskovosť firmy?

Základom je riadiť sa plánom. Raz som si zavolal nášho obchodného riaditeľa a spýtal sa ho, o koľko chce navýšiť obrat budúci rok. Keď mi povedal, že o 15%, opravil som ho na 65. „Nereálne“, hovorí mi. Tak som zobral hárok papiera a rozpočítal možný rast do každej skrutky, ktorú sme predávali a rozložil to na každého človeka. Vyšiel nám možný nárast o 80%, pričom cieľ bol 65. Jednoducho, keď máte grafy, viete všetko.

Aký je váš názor na prácu so spoločníkmi?

Nuž, som si vedomý toho, že jeden človek je na podnikanie málo, no dvaja sú už veľa. Ja som sa mojich spoločníkov musel skôr či neskôr zbaviť, ak som chcel zachovať dobré smerovanie firmy. Viete, koľko ľudí, toľko názorov a nie je dobré, ak sa neskôr hádate. Podnikanie – teda úspešné podnikanie – je presná záležitosť. Je to ako pri varení: pokiaľ do hrnca nahádžete ingrediencie bez poradia len tak, výsledok nebude dobrý. Pri guláši to možno až tak nevadí, ale vo firme určite. Viete, na čo vám je spoločník dobrý? V podstate existujú dva dôvody: na štart, alebo aby robil to, čo neviete alebo nechcete. Takého človeka si ale môžete najať. Pri jeho výbere sa dokonca môžete zmýliť, ale keď máte zlého zamestnanca, viete ho prepustiť. Zlého spoločníka nie. Skutočne to vyzerá tak, že keď sme na niečo leniví alebo sa niečoho bojíme, vezmeme si spoločníka, aby nám bolo ľahšie. Je to len naše ospravedlnenie a riešenie toho, čoho sa obávame. V podstate je to všetko o zodpovednosti.

Viac si prečítate v knihe Mariána Kapustu • Ako som vybudoval miliardovú firmu.

Foto: Tomáš Benčík • Tomáš Benčík – Photography | Facebook