.png){kind=logo}
MONIKA PONICKÁ, výkonná riaditeľka, spolumajiteľka a spoluzakladateľka, a PETR SLABINA, technický riaditeľ, spolumajiteľ a spoluzakladateľ, sú dvomi najdôležitejšími predstaviteľmi firmy SPIG, s.r.o., ktorá už od vzniku samostatnej Slovenskej republiky dodáva svojim klientom komplexné riešenia v oblastiach nákladných plošín, zdvíhacích plošín pre imobilných a divadelnej a javiskovej techniky. V ich portfóliu nájdete špecializované schodolezy, stoličkové výťahy, zvislé a stropné zdvíhacie plošiny či špecializované inžinierske riešenia, ktoré sú dodávané na mieru toho-ktorého predstavenia či divadla.
S pani Ponickou a pánom Slabinom sme sa rozprávali o histórii ich podnikania, o náležitostiach týkajúcich sa vlastného vývoja a výskumu, o ich zásadách, cieľoch a budúcnosti. Rozprával sa s nimi MARCEL PAVLÍK.
Kto všetko sú vaši zákazníci?
Monika: V tomto smere je to naozaj veľmi široké. Máme viacero zákazníckych skupín: tá najužšia, vysoko špecializovaná skupina sú divadlá a zákazníci pre divadelno-javiskové techniky. Do tejto skupiny spadajú aj vybavenia konferenčných sál a miestností, ktoré potrebujú inštalovať špeciálnu audiovizuálnu techniku a spadajú tu aj dekorácie, osvetlenia a podobne.
Našu ďalšiu zákaznícku skupinu tvoria výrobné podniky, ktoré používajú rôzne nákladné, zdvíhacie alebo atypické plošiny.
Naša najširšia skupina sú klienti, ktorí využívajú zariadenia pre imobilných a v rámci tejto skupiny je tiež viac podskupín. Sú to v prvom rade organizácie, ktoré by mali debariérizovať na základe stavebného zákona a naše služby si objednávajú zo štátneho rozpočtu a verejných zdrojov. Druhou skupinou sú samoplatcovia, ktorí si tieto zariadenia potrebujú zakúpiť za vlastné peniaze. Najširšou skupinou sú samotné imobilné osoby, ktoré na základe zdravotného posudku a určitých zákonov dokážu na naše zariadenia získať finančný príspevok od ministerstva sociálnych vecí a rodiny. Na základe zákona o kompenzáciách môžu dostať až 95 % z ceny. Pre týchto ľudí nie sú tieto zariadenia lacné a doplatiť tých 5 až 10 percent pre nich býva často zložité, a tak sa im v tom snažíme pomáhať.
Akú formu má táto pomoc?
Monika: Založili sme klub SPIG a v rámci neho sme vytvorili občianske združenie Inak obdarení, ktoré našim zákazníkom pomáha s týmito doplatkami. Aby sa dozvedeli o nás a o týchto možnostiach, vydávame aj časopis s rovnomenným názvom a prevádzkujeme aj vlastný internetový portál. V blízkej budúcnosti chystáme aj novú akciu, šekové knižky, na základe ktorých môžu ľudia dostať rôzne typy pomoci: pomoc s vybavením príspevku, pomoc s doplatkom či rôzne benefity vo forme vozíka alebo nájazdových rámp. Spolupracujeme tiež s viacerými organizáciami, napríklad s firmou Revomat a občianskym združením Milan Štefánik. Sú to firmy organizujúce mnohé akcie, na ktoré sú pozvaní rôzni ZŤP ľudia. Majú vstup zadarmo, je tam detská zóna, vždy sú tam tematické tričká, jedlo, pitie, hudba, maľovanie na tvár, strieľanie z luku, razenie mincí a podobné aktivity.
Imobilní ľudia sa vedia úžasne tešiť. Rozdávať radosť je podľa mňa tá najdôležitejšia činnosť, v ktorej sa chceme líšiť od iných firiem. Nechceme sa iba hrať na tých, ktorí dávajú viac, ale na tieto akcie naozaj chodíme a mnohých ľudí tam aj vozíme, sme pri nich a žijeme ich život s nimi. Dobre to vidno aj v našom časopise, ktorý vôbec nie je technický, ale obsahuje príbehy zo života, z praxe, kde sami ľudia hovoria, s čím sa stretávajú, aké terapie im pomáhajú a čo všetko dokázali. Naše heslo je, „ako sa to dá“. Ako sa niečo nedá, to každý vie, ale ako sa dá, v tom si treba vzájomne poradiť. (Úsmev).
Tých aktivít je naozaj veľa a stále vravím, že firmu tvoria ľudia. Máme naozaj skvelých ľudí a každý z nich dokáže urobiť niečo nadmieru. Neznamená to, že nikdy nemáme problémy a občas čelíme naozaj veľkým tlakom, ako to celé stihnúť, ale musím povedať, že s našimi ľuďmi sa dá všetko perfektne vyriešiť. Je skvelé, že aj naši klienti sú podobného razenia.
Čím sú vaše plošiny a produkty jedinečné?
Petr: Spočiatku bola väčšina našich plošín taká, že sme ich iba vytvorili, nainštalovali a takmer sme na ne zabudli. Mnohé naše výrobky ľuďom fungovali aj štrnásť rokov bez akéhokoľvek servisného zásahu, no vyskytujú sa aj situácie, keď sa na plošine udeje nejaká závažná chyba a tú treba dať do poriadku. Náš servis je v tomto smere špičkový.
Monika: Na našich zariadeniach je skvelé aj to, že dokážu skutočne slúžiť až do konca. Ako konštruktéri nie sme veľkým fanúšikom batérií. Všetci ich chvália, ale ľuďom tieto batérie často zlyhávajú a majú s nimi problém. A v dnešných dobách sa častejšie vybije batéria ako vypadne elektrina. Okrem toho, dopad na životné prostredie je ničivý. My používame batérie iba v našom najnovšom prototype, ale inak zostávame pri našich pôvodných riešeniach, kde sú všetky materiály 100 % recyklovateľné a nezaťažujú tak životné prostredie. Všetky naše oleje, skrutkové mechanizmy a hydraulika našich plošín sú naozaj šetrné a dajú sa použiť znovu.
Stretávame sa so situáciami, kedy ľudia musia svoju plošinu vrátiť pri úmrtí osoby, ktorá ju používala alebo uplynie nejaká doba a oni potrebujú iné zariadenia. My tieto zariadenia znova uvádzame do života. Nejde nám len o to, aby sme za každú cenu predávali a zarábali, ale skutočne existujú skupiny zákazníkov, ktoré dokážu využiť aj tieto repasované zariadenia a získať tak plnohodnotnú plošinu za zlomok ceny. Pre mnohých ľudí je to veľké plus, tieto zariadenia im určite budú slúžiť ešte aspoň desať rokov a sú také trvácne, že je škoda ich zahodiť. Vývoj pri našich zariadeniach nebeží tak rýchlo, ako pri televízoroch, takže sa vždy uplatnia.
Aké sú vaše zásady pri vedení vlastnej konštrukcie a vývoja?
Petr: Nuž, pri výrobe je podstatná organizácia a systém. Koláč neupečiete tak, že sa k nemu tu a tam niekto pristaví a po svojej vôli tam niečo pridá, tu a tam k nemu niečo prirobí a podobne. To je ako v rozprávke o psíkovi a mačičke: jeden tam pridá svoju myšku, druhý svoju kosť a nebude sa to dať zjesť. Trik je v zosúladení celého systému tak, aby sa v ňom ľudia cítili dobre a pritom na seba harmonicky nadväzovali a dielo urobili včas. Nie je kam cúvnuť. Máme síce voľnejšiu pracovnú dobu, ale ak chceme skutočne vyrábať lacno a vo veľkom, čaká nás vytvorenie presnej štruktúry, v ktorej sa tvorivý proces začne, bude mať presnú postupnosť a bude to prebiehať ako v dobrom futbalovom tíme. Jeden bude tréner, ďalší obranca, iný bude prihrávať a posledný strelí gól. Keby útočník nestál na konci, cieľ sa nesplní a často dostane jeho tím vlastný gól. Nesmieme teda váhať nad tým, čí ísť alebo nejsť, či pracovať alebo nepracovať, špekulovať alebo nešpekulovať. Našich ľudí chceme pripravovať v podobnom duchu. Náš vedúci musí mať istotu, že keď mu toho robotníka dáme, musí mať vlastné náradie, vlastnú zodpovednosť, presné vyškolenie a dobré výsledky. A zostaviť to celé dohromady tak, aby to ľudia videli a aj sa v tom cítili dobre, je náš cieľ.
Čo považujete za vaše najväčšie úspechy?
Petr: Problém úspechu je ten, že keď k nemu dochádza, na úspech to často nevyzerá. Je to niečo podobné, ako keď leziete v Tatrách, plávate v mori alebo robíte čokoľvek iné a namáhavé. Kým sa človek štverá na vrchol, tak sa trápi, potí a často považuje cestu za náročnú. Je tam zima, je to ťažké, nechce sa mu a tak ďalej. A pravdaže, sotva sa objaví na vrchole, príde búrka a človek je rád, že to vôbec nejakým spôsobom dokázal prežiť.
Ale keď sa potom na všetko pozriete späť a opäť si to v spomienkach prehráte ako film, je to to najúžasnejšie, čo ste mohli zažiť. A o tom je vlastne celý život. Tie bežné, príjemné scény si človek len prežije alebo prečká, ale to nie je „ono“. Život a úspech nie sú o tom, kde človek sedí alebo aký veľký má dom. Podľa niektorých hypotéz by sa človek mal najlepšie cítiť vtedy, keď je v teple, sedí si doma pred televízorom, nemá nič na práci a má pohodu. Ale zažili ste už niekedy ten prázdny pocit, keď ste si pustili nejaký film v televízii a pozerali ste sa na seba, ako „ste v pohode“? To nie je život. Pre mňa je omnoho lepšie pustiť si v hlave film o tom, aké to bolo zaujímavé a aké to bolo ťažké. A najlepšie je ísť si to zažiť.
Z týchto zážitkov totiž potom v človeku vzniká niečo ako večný motor. V počiatku človek vníma svoj cieľ – či už sú to hory alebo niečo iné – iba ako záťaž. Je to náročné a človek sa cíti unavený. Ale keď vydrží a nevzdá sa, nastane isté preklopenie a cieľ vás k sebe začne ťahať. A keď to preklopenie príde, tak bez ohľadu na to, aké je počasie, ako je to ďaleko, či je večer, či je ráno, či som hladný alebo smädný, jednoducho mám pocit, že sa mi to chce dosiahnuť, a idem za tým. A to bez ohľadu na to, že nemám vybavenie, správnu obuv či výdrž. Už som tento pocit párkrát zažil a je to úžasné.
Monika: Keď o tom Peťo takto rozpráva, znie to pomerne drsne, ale v tom, keď človek takto prekonáva ciele a samého seba, zažíva také zvláštne duchovno. To podstatné na cieli nie je ani tá námaha, ani to, čo sa tam robí, ale to, čo sa tam cíti. A to, čo sa tam cíti, je niečo úžasné. Peťo k prírode pristupuje s úctou, akoby sme na čas boli na návšteve v úplne inom svete a mohli sme sa stať jeho súčasťou. A v práci je to úplne rovnaké.
Petr: Človek úspech zažíva vtedy, keď dokáže urobiť niečo, čo by podľa všetkých logických pravidiel nemal dokázať urobiť. Na tých kopcoch je to evidentné. Ťažké podmienky mňa osobne fascinujú a čím je to náročnejšie, tým viac som ochotný ísť ešte o kúsok ďalej. (Úsmev.)
Foto: Vladimír Veverka • www.vladoveverka.sk