.png){kind=logo}
Čas vianočný, čas sviatočný. Toľkokrát omieľané slová. Je to obdobie, kedy sa čas akoby na chvíľu spomalí, rodiny sú spolu, pri sviatočnom stole ujedajú z chutnej kapustnice, snažia sa nezadrhnúť kostičkou z vianočného kapra, pomaly, ale isto priberajú z koláčov, ktoré, keď už sa napiekli, tak sa predsa musia zjesť. Deti sa tešia z darčekov a všetci sú akísi milší a spokojnejší.
V tomto období a hlavne na konci roka, na Silvestra, si mnohí z nás dávajú predsavzatia pre každú oblasť života. Niekto chce schudnúť, niekto sa chce presťahovať či odísť za prácou do zahraničia, niekto chce získať lepšiu prácu alebo sa pustiť do podnikania. A tí, ktorí už podnikajú nejaký ten rôčik, na konci roka bilancujú, čo sa podarilo a čo nie a možno sa len v duchu modlia, aby nejako prežili ďalší rok. Veru, nie je to ľahké, zobrať na seba zodpovednosť nielen za seba a svoju rodinu, ale aj za zamestnancov.
A sú aj takí, ktorí sa v budúcom roku chcú zlepšiť po ľudskej stránke, aby sa druhým s nimi žilo lepšie. Prajú si, aby sa nenechali tak ľahko vytočiť, aby nevybuchovali, lepšie komunikovali, nemali také výkyvy nálad a aby nemuseli riešiť toľko svojich prešľapov v medziľudských vzťahoch, ako v uplynulom roku. Možno si poviete, že na tom nezáleží. Keď je niekto šéfom firmy, tak sa predsa nemusí starať o to, ako jeho nálady vplývajú na ostatných. Veď on je tam najvyšší boss, jemu nikto nevynadá ani nedá najavo, že povedal niečo nevhodné. Ale je to naozaj tak? Naozaj na tom nezáleží? Síce mu nikto nič nepovie, ale presne, ako keď prejdete po čerstvo napadanom snehu, tak aj v duši človeka, ktorému ste povedali niečo nevhodné, ostávajú stopy, ktoré nezmiznú s prvým jarným oteplením. V tomto smere má sneh výhodu, ľudská pamäť sa však na sneh nepodobá. Na nej tieto stopy zostanú poriadne dlho a možno nikdy nezmiznú. A či šéf alebo radový zamestnanec, každý z nás už urobil niečo, čo niekomu uškodilo a stopy zostali.
Čo sa dá urobiť so stopami na duši, s tými zradami a krivdami, či už skutočnými alebo domnelými, ktoré nám utkveli v pamäti a vracajú sa v spomienkach počas bezsenných nocí? Ako zabudnúť na to, čo nám iní spôsobili? Alebo ešte horšie – čo sme my spôsobili iným? Nuž, zabudnúť v pravom slova zmysle sa nedá. Na to je pamäť pamäťou, aby si uchovávala všetko, čo sa stalo, čo najpresnejšie, aj to dobré, aj to zlé. A ako sa hovorí v rozprávkach a ľudových povestiach, čo sa stalo, už sa neodstane. Jediné, čo s tým môžeme urobiť, je odpustiť iným aj sebe, že sme to nezvládli lepšie. To sa ľahko povie, ale ťažšie urobí, hlavne, keď je spomienka stále živá a stále omína. Akoby sa to stalo včera, hoci od udalosti uplynulo už niekoľko rokov.
Pozrime sa na to bližšie: kto tú spomienku udržiava živú? Kto si znova a znova prehráva ten istý film od začiatku do konca, so všetkými farbami, zvukmi aj pocitmi? A kto rozhoduje, že sa naň chce dívať a znova sa hnevať, zúriť, plakať alebo sa v tichosti obviňovať a trápiť? Minulosť už nezmeníme. To je neodškriepiteľný fakt. Jediné, čo môžeme zmeniť, je svoj postoj k nej. Zmeniť svoj postoj z odsudzovania, trápenia, obviňovania seba alebo iných na pochopenie. Musíme pochopiť to, čo sa vlastne stalo a hlavne prečo, nájsť pravú príčinu svojho aj cudzieho nešťastia. Zobrať si z toho ponaučenie, možno sformulovať úplne novú životnú zásadu a prijať rozhodnutie, ako žiť ďalej tak, aby k podobnej situácii už nikdy nedošlo. Veď iba hlupák opakuje tie isté chyby!
Ale to podstatné, čo treba urobiť, je okrem pochopenia ešte niečo. Tým zlatým kľúčom je odpustenie. Toto slovo sa často chápe nesprávne. Z amerických filmov máme zafixovanú scénu, ako hlavný hrdina s ušľachtilou, ostro rezanou tvárou v žiare zapadajúceho slnka prednesie krásne slová o odpustení, zaznie dojímavá hudba, ostatní padnú so slzami v očiach na kolená do prachu a ďakujú mu za jeho veľkorysosť. Podliak sa kajá a sľubuje, že sa napraví alebo sa radšej dobrovoľne vrhne do záhuby, dobro víťazí, zlo bolo potrestané, prichádzajú záverečné titulky – skrátka, happy end ako vyšitý. Toto nikto z nás nemá šancu zažiť, lebo skutočné odpustenie je niečo omnoho skromnejšie, bez zvukov fanfár a obdivu okolia. Odpustiť znamená „pustiť od seba preč“ tú zlú energiu, všetky zlé emócie, ktoré sú spojené s danou situáciou. Nie zabudnúť, to sa nedá, ale ak spomínať, tak spomínať s pochopením všetkých dôvodov, prečo k tomu došlo, ako aj svojej roly v danej situácii. Nehrabať sa v minulosti s cieľom do konca života obviňovať, ale pripomenúť si občas, možno aj so smiechom úľavy, kvôli akej hlúposti sme sa to vlastne trápili. Veď možno to ani nestálo za to. A ďalej žiť svoj život naplno, riešiť to, čo prináša, tešiť sa z vecí, ktoré prichádzajú, ale aj z problémov, ktoré sme si vybrali sami, lebo sa oplatí riešiť ich.
Vianoce a prelom rokov je obdobie, kedy je na to čas, tak ho nepremeškajte, bilancujte, upracte si svoju minulosť. Vyhádžte z nej staré nepotrebné spomienky, ktoré namiesto toho, aby vám pomáhali žiť, vás skôr brzdia vo vašom rozlete.
Autor: Ladislav Pavlík • HCA Slovakia • www.skolamanazmentu.sk
Foto: Vladimír Veverka • www.vladoveverka.sk